HoryZonty 

HoryZonty 2013 - Záverečné resumé

HORYZONTY 2013 – Dobrodružstvo ľudí láka, všetky festivalové dni boli vypredané

Festival dobrodružných filmov patrí k Trenčínu už osem rokov a stále sa teší zvyšujúcej priazni divákov. Ani kapacitne najväčšia sála v meste náporu divákov opäť nestačila.

HoryZonty začali pred zaplneným hľadiskom prezentáciou Pavla Barabáša vo štvrtok 14. novembra a za neutíchajúceho záujmu divákov pokračovali po všetky tri festivalové dni až do soboty 16. novembra. Podujatie, organizované v spolupráci s Trenčianskym krajom a mestom Trenčín, počas troch dní navštívilo viac ako 4000 divákov a ďalších približne 600 účastníkov sa aktívne zapojilo do sprievodných podujatí.

FILMY

Prehliadka dvadsiatich filmov z dielní profesionálnych outdoorových filmárov tvorila tradične jadro programu. Tým najlepším horolezeckým, vodáckym, či cestovateľským snímkom z celého sveta výborne konkurovali vynikajúce slovenské filmy Pavla Barabáša, Rasťa Hatiara a Erika Baláža. Súčasťou festivalu boli opäť aj premietania pre žiakov a študentov základných a stredných škôl vo štvrtok a v piatok dopoludnia, ktoré sa stretli s veľkým ohlasom a sprevádzané boli silným aplauzom a neskrývanými emóciami detí a tínedžerov.

Na festivale dostali opäť priestor aj neprofesionálni filmári. Do súťaže bolo tentoraz prihlásených 13 filmov, osem z nich postúpilo do finále. O víťazoch amatérskych filmov rozhodovala porota v zložení Rasťo Hatiar, Zdenka Pepelová a Dušan Bustin, ako aj diváci. Tí odovzdali najviac hlasov šesťminútovému filmu Róberta Bonka Sila hôr. Grand prix odborná porota udelila filmu kajakára a niekoľkonásobného vicemajstra sveta vo freestyle Petra Csonku Chagga the Story. Cenu za výnimočný športový výkon si odniesol film Adama Lisého Výzva, venovaný slovenskému ultrabežcovi Jánovi Pristachovi, ktorý na pretekoch v Poľsku za 41 hodín zdolal 224 kilometrov dlhú trať a celkovo skončil na vynikajúcom 10. mieste.

HOSTIA

Okrem filmov divákov opäť lákali aj prezentácie hostí. Hlavný štvrtkový hosť, najúspešnejší slovenský dokumentarista, Pavol Barabáš vo svojej prezentácii Neznáme svety – Neznáme tatry premietol ukážky zo svojich filmov a v dlhotrvajúcej diskusii priblížil divákom mnohé zážitky a postrehy zo svojich ciest. Ďalšími hosťami boli zástupcovia z krajín Vyšehradského regiónu Zenon Wojtas z Poľska, maďarský environmentalista György Gadó a výnikajúci český horolezec Marek Holeček.

HENDIKEPOVANÍ IBA V ÚVODZOVKÁCH

Medzi silné momenty patrilo aj rozprávanie trenčianskeho horolezca Jaroslava Dutku o výprave na Kančendžongu v máji tohto roku, kde mu, zahynulo päť kamarátov, medzi nimi aj vlaňajší hosť festivalu maďarský horolezec Zsolt Errös, ktorého sme si pripomenuli aj prostredníctvom filmu.

Obohacujúce bolo stretnutie s dvoma postihnutými športovcami nevidiacim Jurajom Prágerom a vozíčkarom Mariánom Ligdom, ktorí mohli do Trenčína prísť vďaka podpore Ministerstva kultúry SR. Špeciálna sekcia Umenie a šport v živote telesne postihnutých, zameraná na prezentáciu umeleckých diel a športových výkonov, ktorých tvorcami a aktérmi sú fyzicky handicapovaní ľudia bola tohtoročnou novinkou. Vo filmovo prezentačnom bloku Hendikepovaní s dôrazom na úvodzovky ukázali, že postihnutím sa život nekončí, ale vôľou, silou a odhodlaním, s pomocou rodiny, kamarátov sa vrátili do života, a napriek svojim obmedzeniam dokážu veľakrát viac ako „tí zdraví“.

Marián Ligda si pri nešťastnom páde na lyžiach zlomil chrbticu a odvtedy nechodí. To mu ale nebráni, aby naďalej nešportoval, opäť lyžuje, bicykluje, hrá sledge hokej, najnovšie kajakuje. Aj na festival si odbehol z hokejového turnaja v Zlíne a hneď sa vracal naspäť. „Začal som so športom hneď po úraze, aby som sa dostal von, aby som nebol sám doma. Šport mi dáva voľnosť, napríklad na lyžiach sa dostanem tam, kde v lete nemôžem. Vychutnávam si zážitky, som s priateľmi a nie zavretý doma, len pri PC a neutápam sa,“ povedal s tým, že dnes si už trúfne aj na extrémne veci. Za tú považuje aj svoju 1840 kilometrov dlhú Le Tour na ručne poháňanom špeciálnom bicykli z Liptovského Mikuláša do Paríža na cyklistické preteky Tour deFrance.

Jurajovi Prágerovi slabol zrak po chorobe už od šiestich rokov, definitívne sa mu zastrel svet v devätnástich. Dnes chodí po horách, lezie po skalách, na tandemovom bicykli trénuje na olympiádu. Po strate zraku zdolal Jahňací štít, Svišťovku, Rysy, Gerlach, ako prvý nevidiaci Slovák aj najvyššie vrchy v Európe Mount Blanc a Elbrus.

„Chodiť do hôr, zdolávať vrcholy ma bavilo od malička. Aj keď som už slabo videl, stále som chodil do hôr. Láka ma prekonanie výšok, teší ma, keď sa to podarí. Dáva mi to chuť ďalej bojovať,“ hovorí Juraj. Výhľad z výšky po okolitej krajine mu sprostredkujú oči vidiacich. „Viem len to, čo mi opíše kamarát, ktorý chodí so mnou ako horský sprievodca. Vystriem ruku a on hovorí, čo vidí. A potom si to predstavujem. Ale hĺbku, tú pod sebou cítim, to človek počuje, že je tam zvuk iný.“ Kadiaľ má ísť mu pomáha palica. „Skalu netreba vidieť, ale ochytať hmatom. Na Mount Blancu som išiel po úzkom hrebeni, šírka chodníka bola asi tridsať centimetrov, vidiaci mi povedali, že keby som to videl, tak ani tadiaľ nejdem.“

Okrem prezentácií a besied s hosťami si v rámci sekcie mohli diváci pozrieť aj výstavu fotografií Juraja Prágera, Mariána Ligdu a Zsolta Erössa , či výstavu literárnych prácstrong> zaslaných do súťaže s názvom Fyzické obmedzenie očami detí, ktorej cieľom bolo dať mladým ľuďom priestor vyjadriť svoje vnímanie osudov telesne postihnutých ľudí. Súťaž mala prispieť k zamysleniu sa nad tým, ako cítia, uvažujú a konajú hendikepovaní ľudia v snahe žiť plnohodnotným a aktívnym spôsobom.

Za veľmi dobré a kvalitné uchopenie témy z literárneho hľadiska získala v súťaži prvé miesto 12-ročná Lujza Lehotská z Trenčína s prácou Kilimandžáro citom, druhé miesto patrí 14-ročnej Lucii Vaňovej zo Starej Turej za pekný opis vcítenia sa do pocitov nevidiaceho chlapca, tretie miesto bolo udelené Laure Bilíkovej, ktorá sa pokúsila opísať motiváciu postihnutých ľudí, ktorí dokážu vnímať krásu hôr aj inak ako očami. Osobitné uznanie poroty získali práce Kláry Talianovej a Niny Pavleovej. „Báseň Klárky Talianovej zaujala nielen netradičným literárnym spracovaním, ale aj pohľadom na svet hendikepovaných z rôznych uhlov, úvaha Ninky Pavleovej bola zaujímavá tým, že poukázala na paradox toho, ako ľudia s postihnutím dokážu častokrát svoje obmedzenia využiť lepšie ako mnohí zdraví ľudia svoje ničím neohrozené šance,“ vysvetlila porotkyňa.

Upozorniť na výnimočných ľudí, ktorí sa ocitli v nezávideniahodnej situácii a (nezriedka aj vďaka tomu) dokázali objaviť svoje skryté možnosti a prekonať samých seba, sme sa pokúsili poukázať aj prostredníctvom workshopov a tvorivých dielní zameraných na zážitok určitého fyzického obmedzenia, realizovaných v tvorivom kútiku.

DOBRODRUŽSTVÁ VO VYŠEHRADSKOM REGIÓNE

Blok podujatí s názvom Dobrodružstvá vo Vyšehradskom regióne, podporených Vyšehradským fondom, otvoril svojou prezentáciou Príroda bez hraníc maďarský environmentalista György Gadó, ktorý porozprával o ochrane prírody v národných parkoch v Maďarsku.

Poliak Zenon Wojtas predstavil divokú prírodu Magurského národného parku a priblížil život karpatských dravcov. O ich zvyklostiach a spôsobe života veľa prezradili zábery z fotopascí i osobných pozorovaní. O ich zvyklostiach a spôsobe života veľa prezradili zábery z fotopascí i osobných pozorovaní. Lákadlom piatkového večera bola slovenská premiéra filmu Vlčie hory o jednej z posledných divočín v Európe režiséra Erika Baláža, za osobnej účasti jej tvorcov.

Film vznikal skoro štyri roky. V hlbokých lesoch Východných Karpát na slovensko-poľsko-ukrajinskom pohraničí filmovali Karol Kaliský a Jozef Fiala. Tí, ako prezradili, strávili celkom 500 dní a natočili takmer 300 hodín filmového materiálu, z ktorého zostrihali 52 minútový film. „Chodili sme na týždeň až desať dní a čakali na vhodné zábery,“ hovorí Jozef Fiala. Aby sa dostali k zvieratám čo najbližšie, trávili na jednom mieste celé hodiny. V tichu a samote, hlboko v horách, ďaleko od ľudí. „Výhoda bola, že sme boli každý zvlášť a tak sme sa nemali s kým baviť. Mohli sme sa viac sústrediť na prácu a zábery,“ dodal Karol Kaliský.

Správanie zvierat ich niekedy prekvapilo. Našli medveďa, ktorý mal k brlohu urobenú v snehu šmýkaľku a zabával sa tak, že sa po nej púšťal. Videli vlka, ktorý sa chcel hrať s mláďatami rysov a zahnala ho až rysia matka. Niekedy, ako priznali, svoju šancu na dobrý záber premrhali. „Vyšla z lesa jelenica s mladými, tak som netočil, s tým, že takýchto záberov už mám niekoľko, ale vzápätí za nimi vyšiel vlk, ktorý ich lovil.“

Film je súčasťou projektu, ktorý by mal upozorniť na tento jedinečný zachovaný ekosystém s cieľom vytvoriť tu národný park na spôsob Yellowstonského, kde zvieratá voľne žijú a ľudia sa na ne môžu chodiť pozerať v ich prirodzenom prostredí. Projekt ráta aj s možnosťou rozvoja cestovného ruchu v tomto území. Podľa Baláža komerčný turizmus nemusí ohroziť nedotknuteľnosť karpatskej divočiny, ak sa nastavia presné pravidlá. „Aj do Yellowstonského národného parku chodia tisíce turistov, majú svoje trasy, po ktorých sa môžu pohybovať a nerušia. Človek, ak sa pohybuje v prostredí, kde žijú zvieratá, nie je problémom. Problém nastáva až vtedy, keď zotne strom, zastrelí zviera, postaví cez les cestu,“ hovorí Erik.

Okrem prezentácií a diskusií poľského, maďarského a slovenských environmentalistov bola súčasťou bloku aj realizácia výstavy veľkoformátových fotografií Kamila Soóša Život Vlčích hôr a multimediálna prezentácia jedného z najlepších českých himalájistov súčasnosti Mareka Holečeku.

VÝSTAVY

Výstav bolo na tohtoročnom festivale niekoľko. Všetky boli počas celého trvania festivalu prístupné širokej verejnosti. Výstavu Prírodné živly a živly v prírode, ktorú tvorili vybrané súťažné fotografie, si mohli záujemcovia pozrieť dokonca aj po skončení festivalu. Do 6. decembra bola výstava inštalovaná v KiC Trenčín.

Zo 144 fotografií zaslaných do VIII. ročníka fotosúťaže porotcovia Ján Kekeli, Matej Kukučka a Richard Podoba vybrali 40, medzi nimi aj Cenou Grand prix ocenenú fotografiu s názvom Vodopád Langfoss, ktorej autorkou je Caroline Sakariassen. Ďalšími ocenenými sa stali Lukáš Kubičina s fotografiou Sedím na kameni a je mi dobre, Juraj Lovás a jeho Nepálske ráno a Juraj Kvasnica – autor fotografie Zrkadlo.

Okrem výstavy súťažných fotografií mali návštevníci možnosť pozrieť si aj spomínanú autorskú výstavu Kamila Soóša Život Vlčích hôr, unikátnu výstavu fotografií Everest 1988, ktorou sme si pripomenuli 25. výročie výstupu slovenských horolezcov na Everest a následnú tragédiu, fotografie hendikepovaných športovcov a v neposlednom rade výstavu kresieb Oprášené kalendáre zostavenú zo starých horolezeckých, pieskarskych a skialpinistických kalendárov Pavla Barabáša.

SPRIEVODNÝ PROGRAM

V sobotu sa festival presunul do centra mesta a lesoparku Brezina, kde sa konali sprievodné kultúrne a športové podujatia určené pre širokú verejnosť.

Behu o pohár festivalu sa podľa organizátora Juraja Hudáka zúčastnilo rekordných 118 dospelých a 191 detí. Jeho absolútnymi víťazmi sa na 5500 metrov dlhej a značne členitej trati stali členovia dubnického AK Spartak, Juraj Ištvánik a Ľubomíra Maníková.

Za štyri roky sa počty štartujúcich na behu o pohár festivalu zvyšujú. Medzi bežcami bol aj Trenčan Roman Ulahel, ktorý štartoval na každom ročníku. „Tento rok je tuším akýsi najlepší, zlepšujú sa organizátori aj moja kondícia,“ okomentoval Roman, ktorý priviedol na preteky ďalších sedem bežcov. Petra Priečinská bola bežať po prvý raz. „Bežalo sa mi super, aj keď som mala obavy, lebo neznášam beh do vrchu. Ale táto trať je fajn, pekne rozložená,“ povedala v cieli po zdolaní 5,6 kilometra cestičkami lesoparku. Páčilo sa aj Michaele Rúžičkovej. „Bolo to tu super zorganizované, ak sa bude dať tak aj o rok prídeme,“ sľúbila.

Nemálo bežcov si odbehlo aj na Farské schody na súťaž Nosičov sen. Na 105 schodoch si nosičský chlebíček vyskúšalo 31 mužov, 15 žien a 88 detí. Dospelí súťažiaci vynášali 50, prípadne 30 kilový náklad, deti batoh s váhou primeranou veku.

„Boli sme aj bežať, ale viac sa mi páčilo nosenie ruksaku, hoci bol trochu ťažký. Nebolo to ľahké, schody dali riadne zabrať, je ich veľa, hore som bola veľmi udychčaná,“ porovnávala žiačka Vanda Tomášková. Jej kamarát Patrik Kopunec ju doplnil. „Tipujem, že schodov bolo 168.“

Veronike Ferančíkovej z Piešťan sa podarilo obhájiť vlaňajšie prvenstvo, časom 0,58 min. „To bola motivácia. Po minuloročnom úspechu som sa vrátila, je to príjemná akcia, taká jesenná klasika,“ prezradila Veronika. Rovnako ako vlani, ani teraz špeciálne netrénovala žiadne schody vo výškových budovách. „Pohyb musí byť, športujem, občas si zabehám, chodím na turistiku, ale nenosím až také ťažké batohy.“

Preteky prvý raz absolvoval Peter Hermely z Handlovej. „Je to zaujímavá akcia, zdá sa to v pohode, ale tie rovinky medzi schodmi boli náročné a záverečná rovinka bola zradná. Posledné dva metre pred cieľom sa mi už podlamovali kolená,“ opisoval Peter.

Novinkou v zozname športových súťaží boli preteky v rýchlosti a vytrvalosti na cyklistickom trenažéri Festina Tulák Bike.

Na ďalšiu obľúbenú atrakciu posledného festivalového dňa – psie záprahy si bolo treba vystáť rad. Záujemcov o jazdu na štvorkolke ťahanej sibírskymi a aljašskými huskymi bolo viac ako 150.

Povoziť sa prišli aj deti z turistického krúžku ZŠ na Východnej ulici v Trenčíne. Mali to ako odmenu, predtým sa totiž zúčastnili aj behu a vynášky.

„V krúžku mám deti od prvákov po piatakov a chodíme na túry po okolí Trenčína každý druhý víkend, keď je pekne. Sú to mestské deti takto sa im snažíme tú prírodu priblížiť. A hľadáme pre ne aj nejaký zaujímavý sprievodný program. Našli sme aj program festivalu a sme nadšené, rovnako aj deti,“ hovorí učiteľka Jana Rajnohová.

Jej slová potvrdil Adam Dorušial. „Bolo to vynikajúce, išli sme rýchlo, v zákrutách sme spomalili ani to nehrkotalo, chcel by som takéto psy, aj by som si nejakého rád kúpil.“

„Všimli sme si , že jeden psík mal jedno oko modré a druhé žlté,“ doplnil ho jeho spolucestujúci Samko Horňáček.

Filmy, hostia, výstavy, súťaže, workshopy, sprievodné podujatia. K tomu výborná atmosféra a veľa emócií. To všetko su HoryZonty. Stretnutia ľudí rôznych generácií od najmenších detí, cez školákov a mladých ľudí až po generáciu ich rodičov a starých rodičov. Je úžasné, že v dnešnej dobre, ktorá ľudí častokrát viac rozdeľuje ako spája, sa aj takáto rôznorodá skupina dokáže stretnúť v rovnakom čase na rovnakom mieste a prežiť SPOLU zopár krásnych a nevšedných chvíľ...